Už v treťom verejnom vystúpení premiéra Fica som si vypočul, ako pán premiér „šúcha nohami“. To odvtedy, čo sa rozhodol kandidovať za prezidenta. Prvý raz to bolo, keď oznamoval svoju kandidatúru, druhý raz v RTVS, v relácii „o 5 minút 12“. Mám rád živý jazyk, aj tak trochu rozmarný slovný prejav, ale niekoľkokrát použiť slovný zvrat na verejnosti, ktorý je úplne od veci, to považujem za nenáležité a trápne. Bol som zvedavý, či aj v novom roku bude pán premiér pokračovať vo svojej juvenilnej rétorike a opäť si zašuchotá svojimi nôžkami. Dočkal som sa včera, v jeho tlačovej besede k prezidentským právomociam, ktorú odvysielala len smerácka televízia. Spravodajská TA3 publikovala len krátky šot.
Svojho času mal Fico povesť jedného z najlepších rétorov z prostredia slovenskej politiky. Teraz, skoro päťdesiatnik, akoby strácal dych. Iste, stále je pohotový, pri jeho počúvaní nik nemusí tŕpnuť, čo z neho vylezie a ako dokončí začatú vetu. Zmenu badať v tom, že je čitateľný, lebo sa pričasto opakuje. Akoby sa naučil jednu básničku a tú pri každej príležitosti odrecitoval od A až po Z. Jeho prejavy ma už nevedia ničím zaujať, skôr otráviť svojim stereotypom a trápnymi „prúpovidkami“, donekonečna opakovanými. Pán Fico tvrdí, že o post prezidenta sa uchádza v najlepšej politickej kondícii. Mne sa naopak zdá, akoby sa uňho prejavovala únava materiálu.
Pán Fico, ak ste v najlepšej politickej kondícii, tak to dokážte inak, ako šúchaním nôh. Je to neprirodzené a ak si na to príliš zvyknete, môže byť, že sa stanete šuchtavým prezidentom. Slovensko nepotrebuje ďalších politických exotov, tých malo za éry samostatnosti viac než dosť.